V diele HMLOVINA LK010 sa priestor mení na dym – pomalý, tichý, rozpínajúci sa. Farebné vrstvy sa neprelievajú, ale skôr plávajú jedna v druhej, ako by sa realita rozpustila v priesvitnom svetle. Tu už nejde o hmlu ako o clonu, ale o stav medzi formovaním a miznutím. Všetko, čo sa zdalo pevné, sa stáva prachom, žiarou, neuchopiteľnou energiou. Svetlo v centre nepôsobí ako bod, ale ako vnútorná rezonancia, ktorá dáva tvar aj tomu, čo sa zdá bez tvaru. Dielo neponúka výjav, ale pocit neuchopiteľnosti — ako chvíľu, keď sa človek stratí v pohľade na oblohu a prestane hľadať hranice. V astrofyzike sú hmloviny miestami, kde sa stretáva minulosť a budúcnosť vesmíru. Zvyšky supernov, ionizované plyny a prachové štruktúry sa pod vplyvom gravitačných síl opäť zhromažďujú – z chaosu sa rodí nová sústava. Tieto procesy prebiehajú v časových mierkach, ktoré presahujú ľudské chápanie, no v maliarskom geste ich možno zachytiť okamžite – v záblesku intuície. Hmlovina LK010 tu nie je doslovným opisom vesmíru, ale spomienkou naň, zapísanou vo farbe, geste a tichu.